História mobilnej komunikácie SR

V časoch rozvinutého socializmu stranícke špičky vo vedení rezortu spojov tak veľmi túžili priblížiť sa Západu, že padlo rozhodnutie vybudovať sieť mobilov za každú cenu. Čo na tom, že v skutočnosti išlo skôr o sieť rádiostaníc schopných duplexnej (obojsmernej) prevádzky s možnosťou napojenia sa do fixnej telefónnej siete v mieste príslušného uzlového telefónneho obvodu (UTO). V skutočnosti išlo len o imitáciu mobilnej siete - vzájomne izolované bunky neumožňovali odovzdávanie hovoru pri prechode z dosahu jedného vysielača na druhý a chýbalo aj centrálne riadenie a vyhľadávanie v sieti. Ak ste sa chceli na takýto „mobil“ dovolať, museli ste vedieť, v ktorom UTO sa momentálne nachádza. Pri volaní z automobilu do pevnej siete tento problém nebol. Systém však nedokázal tarifovať hovory a nebol teda vhodný na komerčnú prevádzku.
Pamätníci si možno spomenuli, že reč je o rádiotelefóne AMR (automatizovaný mestský rádiotelefón) z produkcie pardubickej Tesly, ktorého celorepubliková sieť bola spustená v roku 1983. AMR bol pôvodne navrhnutý ako služobný rádiotelefón pre potreby servisných pracovníkov spojov a vo väčšine prípadov sa naozaj využíval len v tomto rezorte. Výnimku tvorili niektorí kľúčoví manažéri strategických podnikov a politické špičky KSČ, k tým sa však AMR dostal až koncom osemdesiatych rokov, keď boli dobudované vysielače.
Analógový prenos bez akéhokoľvek zabezpečenia v pásme 161/165 MHz nepredstavoval práve bezpečnú formu komunikácie, v časoch jeho slávy však tento handicap nikto príliš nevnímal (rovnako ako v čase slávy NMT). Pokrytie územia signálom nebolo v prípade AMR príliš kvalitné, dosah stanice sa pohyboval maximálne do 25 km a vysielače boli umiestnené len v sídlach UTO, čo sa zhoduje približne s dnešnými okresnými sídlami (vtedajšie „predmečiarovské“ okresy boli podstatne väčšie než dnešné a často obsahovali viacero UTO). Obmedzujúcim činiteľom bola u tohto prototypu mobilnej siete aj jej nedostatočná kapacita, čo sa týkalo hlavne linkového výstroja základňových staníc. Počet prenášačov zabezpečujúcich spojenie do pevnej telefónnej siete, alebo medzi dvoma stanicami AMR sa pohyboval obvykle v intervale 2 až 4. V praxi to znamenalo, že jediný hovor medzi dvoma AMR stanicami mohol zahltiť celú príslušnú bunku. Počet staníc však nebol vysoký, pri vývoji sa počítalo s cieľovou kapacitou systému 10 000 telefónov v celej ČSFR, ktorá nebola nikdy dosiahnutá.
Po roku 1989, keď podnikateľské myslenie preniklo aj do štátnych podnikov (česť výnimkám), začali telekomunikácie ponúkať AMR aj mimorezortným záujemcom na komerčnej báze za paušálny poplatok 1000 Kčs/mesačne. Pre začínajúcich podnikateľov to bol okrem dosiahnuteľnosti mimo firmy aj ekonomicky zaujímavý spôsob komunikácie. Vďaka chýbajúcej tarifikácii bol uvedený paušál konečným mesačným poplatkom, čo sa niektorí logicky snažili využiť. V istom období na začiatku deväťdesiatych rokov bol AMR nedostatkovým artiklom, určeným len pre vyvolených, podobne ako jeho nástupca - mobilný telefón NMT, hoci dôvody boli v oboch prípadoch rôzne.
Ale hlavné je že aj my sme v tomto smere niečo mali